Patrícia „Patris“ Jarabicová

Patrícia „Patris“ Jarabicová – ak je niečo, bez čoho si neviem predstaviť žiť, je to práve cestovanie

Henrieta
|
12 novembra 2021
|
Čítanie na 7 minúty
Čítanie na 7 minúty

Ambasádorka medzinárodnej fotografickej súťaže LIFESPIRATION STARTS HERE módneho eshopu Answear, cestovateľka a autorka projektu Better Mondays, v ktorom zdieľa svoje poznatky z ciest. O svojich dobrodružstvách, s ktorými sa v neturistických častiach sveta stretáva, rozpráva prostredníctvom fotografií. Patris cestuje pomaly, udržateľne a svetu sa snaží predávať to, čo sa počas svojich potuliek naučila.

Čo pre vás znamená cestovanie?

Aktuálne môj život. Ak je niečo, bez čoho si neviem predstaviť žiť, je to práve cestovanie. A prečo? Pretože je to pre mňa forma terapie, životný štýl, objavovanie seba, svojich limitov, obrovská škola a, samozrejme, naplnenie. Vďaka cestovaniu i sociálnym sieťam som sa naučila pomáhať nielen vo svete, ale i mojej komunite a môžem realizovať svoje poslanie. Je mi jasné, že pravdepodobne nebudem cestovať rovnako po celý život (lowcostovo a bláznivým štýlom), ale rozhodne to bude vždy súčasť môjho života.

Patris Jarabicová

Aký bol váš najemotívnejší zážitok pri cestovaní?

Uf, ľudia sa ma radi pýtajú na „naj“ momenty. Avšak bolo ich toľko, že sa nikdy nedá vypichnúť jeden. Práve mi napadlo toto: Keď som pri freedivingu v Thajsku mala možnosť dostať sa ku žralokom, mali tak jeden a pol metra, cítila som obrovský rešpekt z podmorského sveta a bol to neuveriteľný moment. Necítila som sa vôbec nebezpečne, skôr som bola vďačná za ten dychberúci zážitok. 

Tiež veľmi emotívny, ale i traumatizujúci moment z Afriky: Keď mňa a partnera začal z hlbokého lesa v Zambii naháňať obroský sloní samec. Boli sme v aute. Slon mohol mať tak 3 metre a 6 ton, dal nám pár výstražných znamení a chcel nás i naše auto zničiť. Boli sme na úzkej offroad ceste a dalo sa ísť max 30 km za hodinu. Keď som v spätnom zrkadle videla ako sa ten kolos k nám približuje, myslela som si, že tam umrieme. Avšak neskôr som sa dozvedela, že my sme nespravili chybu, neohrozili sme ho, len mal veľmi zlé zážitky s miestnymi domorodcami, ktoré majú so slonmi konflikt, tak na nás automaticky zaútočil. Slony si dokážu pamätať i 40 rokov, takže tak ľahko nezabudnú. Čiže vtedy sme boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a bol to veľmi silný a zaujímavý zážitok. 

Jeden krásny moment zo Západnej papui, kedy som mala z dojatia slzy na krajíčku bol, keď ma miestny kuchár z hostela zobral do dediny, obkľúčili nás deti z dediny, malé i teenegeri a boli extrémne natešení, že vidia cestovateľku s „bielou“ pokožkou. Začali sa ma dotýkať za kožu, oblečenie i vlasy, kričali od radosti a začali ma pusinkovať. Rad za radom i teenegerka mi prišla dať pusu. Bola som ich láskyplným prijatím šokovaná a absolútne som to nečakala. Vždy, keď si na to spomeniem, usmievam sa od ucha k uchu a práve vďaka nim mám neskutočne krásne spomienky na toto miesto. 

Máte svoju obľúbenú krajinu, kam sa radi vraciate? Ak áno, tak prečo?

Ja to mám rada všade. V každej krajine som si našla niečo, čo ma tam priťahuje, čo milujem i naopak – nemám veľmi v láske. Rada sa vraciam do Thajska, pretože tam mám svoju „thajskú rodinu“ ktorá mi často pomohla, veľa miestnych priateľov, zážitkov a hlavne, tá kuchyňa! V Západnej Papui neskutočne zbožnujem podmorský svet, izolovanosť miesta a lokálnych domorodcov. V Botswane som si zamilovala nespútanosť prírody a divočinu. V Tanzánii národné parky, ktoré som v detstve pozorovala z dokumentov, na Srí Lanke každodennú rozmanitosť, kultúru, priateľov. Je veľmi veľa miest, na ktoré sa chcem vrátiť, avšak väčšinou si vyberiem novú krajinú, ktorú chcem spoznať -:). 

Aktívne sa na svojich cestovateľských potulkách venujete dobrovoľníctvu, do akých projektov ste sa už stihli zapojiť?

Zapojila som sa len do jedného „riadneho“ dobrovoľníckeho programu na Sumatre na ochranu sumatranských tigrov a orangutanov. Časť z toho sme žili v daždovom pralese na Sumatre a 2. turnus sa konal na takmer opustenom ostrove v Indickom oceáne na ochranu podmorského sveta. Bolo to krásne, náročné, smutné, zúfalé, magické, ale hlavne lifechanging. Práve tam som sa rozhodla, že sa budem snažiť zanechať každé miesto o niečo krajšie, ako som ho našla a tým sa riadim doteraz. Je jedno, čím dané miesto urobím krajšie, ale nechcem len „brať“ – cestovať, vytvárať uhlíkovú stopu, poznávať svet, ale nejako prispieť a vždy sa to dá, i keď žiadny dobrovoľnícky program nie je po ruke. A tým nadviažem na to, že sme s partnerom zorganizovali čistenia pláži na Zanzibare s miestnou školou a škôlkou, strávili nádherné emotívne popoludnie s deťmi z detského domova v Tanzánii, alebo pomohli  vymalovať detskú školu (to zorganizovali super akční kamaráti z ČR), atď. Chcem svoju pozitívnu energiu šíriť nielen cez sociálne siete, ale i v prítomnom okamihu na mieste, kde sa práve nachádzam. Je jedno či je to Slovensko, alebo druhý koniec sveta. 

Patrícia „Patris“ Jarabicová

Podarilo sa vám zorganizovať clean upy s lokálnymi deťmi v Afrike? Ako také clean upy prebiehajú? Je náročné zorganizovať takúto iniciatívu? 

Áno, na jeden clean up sme sa naprv pridali my, aby sme zistili „ako to chodí“ a keďže som do Afriky niesla plné vrece hračiek od mojich fanúšikov, ktorí svoje nepotrebné hračky chceli zdielať s deťmi v Afrike, rozhodla som sa, že zorganizujeme cleanupy a za odmenu, deti dostanú hračky. K rozdávaniu hračiek a pomoci Afrike sa musím vyjadriť, že keď som hračky zbierala, v Afrike som nikdy nebola a netušila som, že tým jej až tak nepomáham. Počas niekoľkých mesiacoch som pochopila, že je pomoc a pomoc. Niektorá pomoc môže naozaj pomôcť, druhá zas uškodiť. Takže som svoj názor prehodnotila a skôr sa mi páči myšlienka, miesto kŕmenia miestnych rybami, treba ich naučiť ryby si uloviť. Čiže aktuálne by som sa rozhodla inak. Avšak hračky som už mala so sebou, tak som ich chcela rozdať do dobrých rúk. 

Zorganizovať takéto clean upy pre nás nebolo vôbec ťažké. Spoznali sme sa s miestnymi, povedali o našom nápade a tí nám pomohli spojiť sa s učiteľmi. Deti boli úplne skvelé, zbierali odpadky so zápalom… Vlastne tam nejaké pravidlá v škole nefungovali, ak by som napr. chcela, mohla som sa ihneď stať učiteľkou telocviku😊. 

Bolo pre vás jednoduché opustiť istoty a kúpiť si jednosmernú letenku do Thajska? Alebo sa táto myšlienka u vás rodila dlhšie?

Ak sa bavíme o mojej sólo ceste, kedy som vycestovala sama a spoznala svoju spriaznenú dušu, tak obdobie, kedy som sa rozhodla vycestovať, bolo pre mňa extrémne psychicky náročné. Keď sa tak pozerám späť, zatiaľ asi najťažšie, takže áno, bolo to veľmi ťažké. Ako zasnúbená žena, ktorá má spoločný business s (teraz už bývalým) partnerom, ktorých ešte sledujú tisícky ľudí na Instagrame, postupupne zisťovala ako nie sme pre seba stvorení, každý chceme niečo iné – bála som sa, upadla som do depresií, úzkosti a vyhľadala som i odbornú pomoc. V tom momente vypočuť hlas srdca a vycestovať sama, všetko nechať na Slovensku a risknúť, čo sa stane, chcelo obrovskú odvahu a ja si takmer každý deň ďakujem, že som to pre seba urobila, pretože mi to od základov zmenilo život. Vďaka tomu môžem teraz inšpirovať i ďalšie ženy, aby šli za svojim vnútorným hlasom, nebáli sa povedať nie nefungujúcemu vzťahu a objavili, čo ich vo svete čaká mimo komfortnej zóny. 

Myslíte si, že je dôležité, aby ľudia viac cestovali a spoznávali nové kultúry?

Aj áno, aj nie. Myslím, že je dôležitejšie, aby boli ľudia viac otvorenejší a prijímali zmeny, nové myšlienky, nápady, systémy a nebáli sa skúšať nové veci. Človek, ktorý cestuje na vlastnú päsť má otvorenú myseľ, pretože toho veľa zažil, veľa sa čudoval tomu, čo videl a často musel skúsiť robiť veci inak ako je zvyknutý a pochopil, že i to môže fungovať.

Myslím si, že cestovať by mali tí, ktorí to tak cítia a ich duša prahne po dobrodružstve, spoznávaní sa s novými ľuďmi, kultúrami, miestami atď. Cestovanie nie je pre každého a podľa mňa to je úplne v poriadku. Prekonávať svoje limity, „ísť do neznáma“ sa dá aj u nás na Slovensku a netreba na to vycestovať tisícky kilometrov ďaleko. Ľudia sa ma snažia často kopírovať, nasledovať môj životný príbeh a cestovať tak ako ja, myslím si, že je super sa inšpirovať od odstatných, ale je dôležité udržať sa na svojej vlastnej ceste. 

Čo vás v živote inšpiruje? Kde hľadáte svoju životnú inšpiráciu?

Krásna otázka. Inšpiruje ma svet, inšpirujú ma ľudia, ktorých spoznávam na cestách, nespútaná príroda, divoké zvieratá i moji blízki. Inšpirácií sa stačí otvoriť a ona sa nejakým spôsobom v našom živote objaví.